Dočítal som nedávno knihu Reči a úvahy o choreografii ľudového tanca Kultobin, Košice 2021 od uznávaného choreografa a dlhoročného umeleckého vedúceho folklórneho súboru Železiar z Košíc Vladimíra Urbana, ktorý vznikla v spolupráci so Zuzanou Bobríkovou a rozmýšľam nad jej obsahom a celým folklorizmom a folklórnym hnutím.
S Vladom sa poznáme roky a knihu mi daroval pri našom stretnutí vo Východnej vlani v lete na 69. ročníku folklórneho festivalu, s tým, že je zvedavý na môj názor. Knihu som prečítal tak povediac na jeden dúšok, ba aj napísal hneď sčerstva zopár slov, len nejak sa mi nahrnuli iné podnety a úlohy a text ostal v počítači. Mrzí ma, že knihe i tomuto počinu autorov sa nevenuje až tak veľká pozornosť, akú si zaslúži. Teraz na konci fašiangov pod vplyvom sezónnej zvýšenej popularity folklóru som sa k textu a vrátil pretože kniha ma potešila, obsah je zaujímavý je fajn a dobrý pomocník, a zíde sa každému kto začne laškovať so založením folklórneho súboru či skupiny.
Autor tam umiestnil na neveľkej ploche 125 strán veľa rôznych názorov viacerých choreografov, ktoré sa však nesú viacmenej v jednom duchu, teda podporujú myšlienky autora knihy, alebo rozvíjajú to čo spomenul v časti o svojich názoroch a skúsenostiach a niektoré necháva tak, pretože ich asi považuje za správne a pravdivé. Sám sa roky zaujímam o scénický i výtvarný folklorizmus, pretože z hľadiska fungovania kultúrnej tradície v súčasnej spoločnosti ide o procesy a javy podobné a v mnohom porovnateľné a pre mňa sa v oblasti použitia ľudového odevu na scéne v programoch folklórnych súborov a skupín sa prelínajú.
Takže knihu som si prečítal so záujmom a páči sa mi, že Vlado Urban na stránkach tejto knihy poukazuje na to, že tak ako aj v iných oblastiach ľudovej kultúry zdrojom mnohých nedorozumení je nevyjasnená terminológia, či lepšie povedané ignorovanie, alebo neovládanie ustálenej terminológie etnografie i folkloristiky a tým aj dôsledne sledovanie a vytvorenie obrazu javu či činnosti na scéne. Na to, aby sme vedeli o čom sa hovorí, mali by sme hovoriť konkrétne o konkrétnych javoch ľudovej kultúry, nie všetko zakryť termínom ľudové tradície, ba stretávame sa aj s pojmom ľudový folklór. Pretože každá činnosť ľudí má svoju terminológiu, ktorá sa používa na to, aby ľudia vedeli o čom hovoria a žiaľ akási širokospektrálnosť niektorých pojmov, ktoré sa mnohé stali v oblasti folklorizmu frázami sa akosi pri spracovaní ľudových tancov, spevu, hudby na javisku donekonečna opakujú, či už na festivaloch, v televízii, rozhlase i v tlači. Hovorí o obnovovaní, či prezentácii ľudových tradícii, ale nekonkretizuje o čom z ľudovej kultúry sa hovorí.
Je jasné, že takto kriticky to vníma aj Vlado Urban a upozorňuje na túto skutočnosť na začiatku knihy keď píše“ od začiatku knihy sa objavujú rôzne názvy a pomenovania, no často sa za tým istým pomenovaním nemusí skrývať rovnaký obsah“. Žiaľ keď takto „ chudobne“ prezentujeme len tradície, a len folklór pripravujeme sa o možnosť hlbšej prezentácie konkrétnych javov kultúry ľudu a ich prezentácie v činnosti súboru či skupiny, alebo len danej choreografie, ktoré pod tento termín zahrňujeme. Je to ako keby v rádiu vám hovorili informácie o frekvenciách rádiových vĺn vysielania namiesto obsahu vysielania. Na rôzne aspekty a vzájomnej previazanosti folklórnych prejavov s celou škálou etických a estetických noriem ako i etikety v ľudovej kultúre i veľmi trefne a prakticky upozorňuje ako sám Urban, tak aj Štafan Kocák, dlhoročný choreograf a vedúci folklórneho súboru Vranovčan, v časti, kde sa venuje kritickej analýze získaných poznatkov pri príprave choreografického diela a to ako vlastného výskumu tak využívania filmových dokumentov.
Musím konštatovať, že Urbanova kniha je vzácnym dokumentom, súhrnom názorov a skúseností Vlada Urbana, jeho hľadania cesty za čo najlepšou javiskovou prezentáciou ľudového tanca, spevu a hudby aj ich kontextov v tradičnej kultúre ľudu. Kniha obsahuje množstvo postrehov autora, ale i názorov iných choreografov, časových súputníkov Vlada Urbana na tomto poli, ktorým dal priestor s cieľom, aby sa vyjadrili k vlastnej choreografickej práci, ale i vyjadril svoj pohľad na spracovanie ľudových tancov pre potreby javiskovej prezentácie. Je pochopiteľné, že prevažujú názory, ktoré podporujú práve Urbanove skúsenosti a jeho pohľad na prácu choreografa ľudového tanca. Tak ako sú zaujímavé Urbanove úvahy, také sú aj názory iných choreografov a ľudí pracujúcich okolo scénickej prezentácie ľudového tanca, spevu a hudby, ktoré sprostredkúva v tejto knihe. Samozrejme názory sú rôzne a idú do rôznej hĺbky a tak sa tu objavujú príspevky od akademicky presných formulácii choreografa a pedogóga VŠMU doc. Janka Blahu, prof. Milana Laščáka, prof. Oskára Escheka, Dr. Stanislava Dúžeka, prof. Hany Hlôškvej, doc. Juraja Hamara až po názory a skúseností dlhoročných úspešných praktikov choreografie ako zaslúžilých umelcov Melánie Nemcovej a Juraja Kubánku, Násira Zoberiho, Viliam Ján Gruska, Ilju Zeljeknku, Vladimíra Kyseľa, Milana Hvižďáka, Igora Kovčoviča, Jána Ďurovčíka, Jozefa Lehotského. A nájdu sa tam aj mená ako Miroslava Palanová, Dušan Hégli, Balázs Fűgedi, ale i mladší ako Martin Urban, Michal Dudáš, Norbert Varga ,Ján Vajda,Štefan Štec. Čitateľ na 130 stranách textu môže sa začať orientovať v tejto problematike, získava možnosť cez Urbana a výber názorov jeho priateľov a kolegov vniknúť do problematiky okolo obsahu práce folklórnych súborov a vôbec spracovania ľudového tanca, spevu a hudby na scénu. V závere knihy prácu vyššie spomínaných autorov v stručných charakteristikách aj predstaví.
Tešilo ma, že som pri čítaní narážal na viaceré témy a otázky, o ktorých sme už pred rokmi často s Vladom a mnohými tam uvedenými autormi príspevkov diskutovali, a ktoré hýbu svetom folklorizmu aj dnes. Do folklórneho hnutia sa pridávajú stále nový ľudia, nadšenci, ktorí v rámci svojho nadšenia a lásky k folklóru, náhleho vzplanutia často majú dojem, že dňom ich objavu ľudovej kultúry sa začína samotná ľudová kultúra ba aj záujem o ňu a všetko, čo bolo doteraz je nezaujímavé a málo podnetné, slabé a teraz a sa to začne diať. Žiaľ často vynachádzajú teplú vodu a priznám, beriem ich nadšenie, teší ma že to milujú, zbožňujú, bránia, ale občas mi už chýba chuť vysvetľovať potrebu pozrieť sa na to čo sa v tomto smere robilo pred rokmi a deje už desaťročia. Myslím, že táto kniha je aj takým sprievodcom o čom rozmýšľal a rozmýšľa jeden z úspešných choreografov ľudového tanca, na ktoré mená a na ktorých autorov odborných kníh sa orientovať pri získavaní prehľadu o problematike choreografie ľudového tanca.
Tak ako to chápem ja, zlatou niťou týchto diskusií a úvah je miera pravdivosti odrazu a informácií získaných pozorovaním a dokumentáciou autentických prejavov života ľudového tanca, piesne a hudby, alebo sledovaním starších filmových a televíznych záznamov autentických nositeľov tanečnej, hudobnej a spevnej kultúry. Takpovediac kritické zhodnotenie získaných informácií, ktoré choreograf vkladá do konečnej podoby umeleckého diela tvoreného nielen ním samotným, ale aj osobnosťami tanečníkov, spevákov a muzikantov za pomoci, ktorých špecifického nadania, vytvára takéto javiskové spracovanie pri nutnosti dodržiavania špecifických kritérií javiskového priestoru a tak povediac divadelného času. Lebo konečný produkt má síce podať určitú informáciu, tá je zväčša v názve programu, ale v prvom rade má pôsobiť cez vnímanie, pocity krásy, harmónie hudby, spevu a pohybu, a to je umenie. Ak sa to nedarí, tak to je trápenie pre divákov i pre účinkujúcich. Zdá sa, že je práve na choreografovi nájsť tú únosnú mieru rozumu a citu, mieru, ktorá osloví špecifickou rečou aj diváka bez znalostí kontextov slovenskej ľudovej kultúry.
Urban napísal sviežu knihu, o vážnych veciach ľahkým spôsobom, takže dokáže ju čítať aj človek chodiaci na festivaly, či vystúpenia folklórnych súborov len občas, ale mnoho dá aj vážnym záujemcom o prezentáciu ľudovej kultúry či už na scéne, vo filme, alebo na obrazovke. Jej obsah spestrili výberom a vlastným spracovaním ľudových ornamentov z nábytku, výšiviek, tkanín a odevu ilustrátori Feďo Majcherek, Zuzana Riššová a Janka Fajtová.
PhDr. Martin Mešša